človek milión jeden

V mihotavom svetle pouličnej lampy na rohu pri obchode s tabakom sa promenádujú veselé páry a skupinky bezstarostne sa zabávajúcich ľudí. Preniká sem tichá melódia vyhrávajúceho vianočného stromčeka na neďalekom námestíčku a spolu s poletujúcimi vločkami snehu, rozpúšťajúcimi sa po dopade na zem, alebo v kontakte so zimnými kabátmi ľudí, dopĺňa symfóniu predvianočného večera. Všetci sú si dnes akýsi bližší. Zgrupujú sa do skupiniek a zapĺňajú posledné miesta v kaviarničkách a baroch. Pochutnávajú si na horúcej čokoláde so šľahačkou a škoricou, punči, alebo lahodnej medovine, či varenom víne, ktorého iskrivú vôňu po klinčekoch cítiť široko- ďaleko. Hodiny na kostolnej veži odbíjajú šesť hodín a už je všade tma. Z kostola vychádzajú ľudia, práve sa skončila svätá omša. Kostolník zamyká ťažké kostolné dvere a vyháňa na ulicu chlapíka v otrhaných a zablatených šatách, asi žobráka, ktorý sa prišiel do kostola aspoň zohriať a vyžobrať pár korún od ľudí, vychádzajúcich cez hlavný vchod. A teraz si sadá na lavičku a trasie sa od zimy. Obchádzajú ho veselé masy mladých ľudí, idúc za svojimi záujmami. Bez povšimnutia. Vyťahuje z vrecka starého sivého flaušového kabáta otrieskanú ústnu harmoniku a prikladá si ju k fialovkastým perám. Začne do nej zľahka fúkať a zrazu sa začnú jeho oči usmievať. Na jeho utrápenej tvári teraz tvoria akoby oázu šťastia. Hrá koledy. Tichá noc, svätá noc prúdi studeným vzduchom. Občas sa niekto pri ňom zastaví a do plastového pohára od medoviny mu prihodí nejakú ti mincu, či zelenú bankovku s Pribinom. Jemné snehové vločky sa točia vo víre studeného severného vetra. Vstáva z lavičky, odkladá harmoniku a ťažko zarobené peniaze a vykračuje do studenej samoty. Blúdi tmavými uličkami malého mesta, osvetlenými kde- tu, farebnou svietiacou vianočnou výzdobou. Kráča okolo kaviarne odkiaľ vychádza veselý bezstarostný smiech, obchádza lavičky na ktorých sa objímajú mladí akoby boli z inej reality, žijúc si vo svojich súkromných svetoch. Prechádza popri banke a dolu schodmi schádza do zafajčených priestorov starej pivárne. Pri pulte si objednáva pol deci borovičky a sadá si na starú drevenú stoličku pri opustenom stole v kúte miestnosti s mohutnými klenbami, obitými do tehly. Krčma je plná opilcov. Tu trávi čas až do záverečnej, v teple. Potom sa opäť musí pobrať do snehu a zimy. Tackavým krokom sa odoberie k starej plechovej autobusovej zastávke, kde si spokojne líha aby prenocoval a kde ho ráno našli mŕtveho zvierajúc v ruke ústnu harmoniku.

autor: Ondrej Močkor