Zmätok v sebe

Tlupa opitých, všade tie blikajúce svetla, ktoré mi rozbíjajú obraz. V tom príšernom obraze vidím jej opálené telo ako sa hýbe, pohlcuje hudbu.

„Dal by som si,“ hovorím si, no vzápätí zavrhujem túto myšlienku. V jej rozpálených očiach však stále vidím ako ma volá: „len jeden obyčajný tanec!“
– „Sorry, no tvoje božské telo dnes odmietam.“ Jej telo v tej tlupe opitých nenažraných deciek a pohybov neskutočne vyžaruje lúčmi svojej božskosti. Nie, to telo nemôže byť odtiaľto... Tieto diabolsky nebeské myšlienky prúdiace mi v hlave radšej odchádzam zapiť na bar. Čím viac drinkov, tým viac jej telo na mňa žiari a volá.
Môj pohľad oblieka to telo do pozemských šiat vášne a skazy... Jeden úsmev, pár drinkov... Koľko naivity... pociťujem odpor, ktorý nedodržiava zákony fyziky a priťahuje ju celú aká je, nevinne krásna... to sa ničí najľahšie, najkrajšie... ...Čo sa deje? Božské telo sa lepí na moju úbohú prirodzenosť. Nebesky si vychutnávame pozemské pôžitky... V hlave nevnímam takmer nič. Zhluk zvukov v nej ma vedie preč. Bežím, utekám naprieč tej napitej, sfetovanej tlupy. Je mi zle zo seba,
zle z pozemskosti, zle z božskosti... Čo chcem? Cit mi hovorí: „kašli na to. Choď za svojim triezvym, skutočným cieľom, nemysli na budúcnosť, vychutnávaj si tu nebeskú rozkoš.“ Priečim sa, poslúcham svoj opitý rozum a zneužijem to (ho).
Zneužijem anjela priamo z neba, zneužijem seba. „Kašlem na všetko, kašlem vás všetkých,“ kričím. Prestávam, neposlúcham nikoho. Utekám k mostu, skáčem...
Konečne cítim ten nádherný pocit voľnosti vo vzduchu... Čo sa deje? S bolesťou hlavy vstávam špinavý pri brehu rieky. Bol to snáď len sen?

autor: Ivan Hampel